Sedeli sme s mamou v kuchyni, popíjali kávu a „riešili“ problémy ľudí z našej dediny. Bola som vtedy nesmierne šťastná, že sa rozprávame o problémoch známych a nie o mojich. Pretože tie moje by ju mohli priveľmi bolieť.
Mala som chorobu, takú bežnú ženskú. Nález, ktorý nebol viditeľný a ani nebolel. Vlastne možno nijaká dráma…
Niekto ma mal reznúť a ja pretrpieť. Za malý úplatok s predpokladom dobrého konca. Len ja som považovala celé dianie za prehru.
Nie chorobu.
Operáciu. Nože klasickej medicíny som považovala za zastarané. Každý má možnosť vlastnej voľby. Cítila som, že existujú pokrokovejšie spôsoby liečby, len som ich nevedela nájsť.
Ako ich nájsť, skôr ako nám ženám odstránia maternice a mužom prostaty?
Vraj kto hľadá, nájde.
Hľadala som…
Sedeli sme s mamou v kuchyni, popíjali kávu a „riešili“ problémy sveta. Bola som šťastná, že je reč o iných. Inak by boli na pretrase naše starosti. Jej a nedajboh aj moje. „No a tie moje, mami, radšej sa nepýtaj,“ prosila som v duchu.
Veľmi by ju zranili.
Mala som nález. Nebol viditeľný a ani nebolel.
Bolel by však mamu.
Nevedela som, ako jej to povedať.
Nevedela som, čo spravím.
Nechcela som prijať rozhodnutie MÚDRYCH,
ľahnúť si na stôl
a vzdať sa v mene prevencie kúska svojho tela.
Aj keď maličkého.
Cítila som to ako stratu slobody.
viac v knižke Momenty zo života vydatej ženy
