Vyššie bytosti a vyššie zvery

„Vyššie bytosti“ voláme tie bytosti, ktorých priority sú skrátka „vyššie“. Nezaoberajú sa prízemnosťami, ako je intímna hygiena, svieži dych alebo príjemná vôňa. Niektoré „Vyššie“ sa občas aj umyjú, ale obliekajú si prepotené oblečenie či inak pachom poznačené časti odevu. Také bytosti voláme „Veľmi vysoké“.  Pre „Nižšie bytosti“ je nesmrdenie nevyhnutné.  Neznesú smrady a pachy, úzkostlivo dodržiavajú hygienické návyky a zväčša neznášajú „Vyššie bytosti“.

„Neznášam ‚Vyššie‘! Cestovala som taxíkom a taximuž smrdel ako prasknutý potkan z košického Luníka! Grc!“ sťažovala sa kamarátka Judka.

„Zabudla si, čo si mi poradila naposledy? Otvor okno, povedz, že niekto tam smrdí, a povedz to poriadne nahlas. Alebo pootváraj všetky okná, strekni si parfum na pulzujúcu žilu a privoňaj si. Dobrá je aj vietnamská mastička!“

„Koza, teraz sa ti na mne rehoce, čo? A ty, keď si sa išla zadusiť z kúpeľného maséra v Lúčkach, čo smrdel od potu aj od nôh, to si si moc vtedy tiež nepomohla, však?“ „Ani mi ho nepripomínaj. To nebol masér ani bežná Vyššia bytosť. To bola Vyššia zver!“

„Alebo taká Horáková. Ona je v podstate skvelá žena. Učím ju, vedieme spolu konverzačné rituály, občas sa zastaví za mnou v robote a sprostredkuje nového klienta. Je naozaj celkom fajn. Ale jedna vec mi na nej nesmierne prekáža! V popoludňajších hodinách jej z podpazušia uniká potný smrad. A je neznesiteľný! Taký neznesiteľný, že po jej odchode požiadam najsamvyššieho tam hore, aby zabránil ďalším návštevám. Chvíľu to trvá, kým sa jej pašík vyvetrá…“

„Pach, moja, nie pašík, nezdrobňuj, čo nie je hodné zdrobnenia!“

„Áno, pri krížení plôch sa môžu vytvárať smradľavé epidémie. Najmä keď sa plochy neumývajú…“

„Myslíš na plochy podpazušia tohto čašníka?“ spýtala som sa, keď odišiel obsluhujúci čašník. „Cítila si to? Servíruje mi jedlo a občerství ma podpazušným potom. Čo tí ľudia nepoznajú Old Spice?“

„Urobme kampaň Old Spiceom proti smradu! Veď to nie je normálne!“

„Predstav si bilbord s Matkinovým citátom: ‚Kto smrdí, nezaslúži si žiť.‘“

„Výborne!“ povedala zasnene.

„No fajn, dajme si hrianky, vyzerajú veľmi dobre!“ navrhla som. „Myslíš, že si nenamýšľame? Veď ani my nemôžeme byť mikrobiálne sterilné,“ prehovorila som po prvom hlte.

„Neblázni! Umývame sa, obliekame sa do čistého, voniame!“

„Ale sú aj chorí ľudia.“

„To je niečo iné, to sem nepleť! Hovoríme o smraďochoch, čo sa neumývajú!“ „Jasné!“ zmĺkla som na chvíľu.

 

O pár minút výčitky pominuli a pýtala som sa ďalej.

„Keď nejaká Vyššia pracuje v reštauračnej kuchyni, kontaminuje vlastne nedostatočnou hygienou potraviny a nastáva sekundárna kontaminácia. Uvedomuješ si to?“

„Sme chceli jesť, nie? Načo to teraz vyťahuješ, lasička?  Vieš, aký mám citlivý žalúdok!“ zatvárila sa znechutene, ale potom predsa pokračovala v jedení.  „A vieš čo? Hygienik by ich mohol na pár minút zavrieť do šokovacích tunelov na zmrazenie!“

Ešte sme sa chvíľu rozprávali o tých, ktorí sa potia ako v potiarni, o našom čuchu a o jeho pamäti.  Vlastne nie chvíľu. Nekonečne dlho! Prepracovali sme sa až k toaletnej téme…

 

„Neznášam, keď u niekoho navštívim záchod a prv než ho použijem, zbadám, že je špinavý.“

„Fuj, akože je špinavá misa?“

„Áno.“

„Fúj, áno, nemám rada lízance,“ obrátila sa Jud nabok a tvárila sa, že jej prišlo zle.

„Lízance?“ spýtala som sa prekvapená.

 

viac v knižke Momenty zo života vydatej ženy