Je obdivuhodné, ako dokážu starí ľudia všetko zužitkovať. Keď som bola malá, neznášala som ich potrebu nič nevyhodiť, lebo sa to môže ešte na niečo zísť. Napokon ma odkladanie vecí, ktoré sa môžu ešte zísť, poznačilo do takej miery, že som v určitom období stratila rozlišovaciu schopnosť, čo patrí do odpadu, a čo môže ešte byť užitočné. Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že starí ľudia pochádzajú z čias, keď bol výrazný nedostatok všetkého a ich šetrnosť spojená s praktickosťou a neustálym tréningom nápaditosti bola nevyhnutná.
Paradoxne dnes žijeme v dobe, keď sa dá všetko kúpiť, akákoľvek banalita, dokonca za pár drobných. Ázia nás zásobuje predmetmi, o ktorých sa nám ani nezdalo, že sa niekedy budú vyrábať. Napríklad škrabadlo na chrbát je dnes taká bežná vec ako obuvák. Jedna známa nedávno povedala, že je zvedavá, dokedy bude ľudstvo tolerovať toto nekonečné „zasieranie“ planéty. Vyrábajú sa jednorazové predmety alebo veci, ktoré vydržia kratšie, ako trvá čas uskladňovania ich odpadu. Odvtedy aspoň vzorne triedim odpad a šírim názor, že kto netriedi, je triedny nepriateľ.
Starší ľudia naozaj vždy niečím prekvapia. Naposledy ma pobavil vynález našich susedov. Pán Fulghum, nech je mu život ľahký, by si prišiel na svoje. V jednej zo svojich úvah píše o tom, ako nahral na magnetofónovú pásku zvuk padajúceho snehu a potom tou páskou obalil vianočné darčeky. Naši susedia majú po celej záhrade rozvešané cédečká, vraj ich lesk odstrašuje vtáky. A stavím sa o hocičo, že ich nekupovali na tento účel, ale niekto ich kdesi vyraďoval. Možno je na nich Šostakovič alebo nejaká metalová nahrávka, ktovie. V každom prípade však nekupovali špecialitu zvanú odstrašovač vtákov.
viac v knižke Momenty zo života vydatej ženy
