Babičkin svet

Babičkin svet je iný. Pomalší.

Chcela som ju odfotiť, predstavovala som si, z ktorého uhla by som spravila najlepší záber, ale nešlo to. Pripadala som si ako podvodník s časom.

Budem si prezerať jej fotografiu a ona tu už nebude…

Radšej by som ju namaľovala. Aj keď neviem maľovať.

Taká je krásna. Ako malé dieťa.

Sedela v kresle, listovala v modlitebnej knižke, ktorú som jej dala do rúk, a zaspala.

Rozplakala som sa.

Kamarátka Peťa mala pravdu. Keď som jej rozprávala o babičke, ako je plná rečí, že už túži odísť na druhý svet, povedala, že kvôli niečomu tu zostáva. „Nie kvôli sebe. Niekoho má možno ovplyvniť.“

Rozmýšľala som koho…
Všetko, čo povie, päťkrát zopakuje. A potom zasa.

„Tie astry musíš rozsadiť, takto pokope budú mrzké… Aký je zlatý tento váš pes. Zase som zabudla, ako sa volá. Alex? Aha. …Vieš, prečo vrtí pes chvostom? Lebo chvost nevrtí psom… Tie astry treba presadiť. Najprv ich treba poriadne poliať, aby mali okolo mäkkú pôdu. Potom vykopeš jamku a rozsadíš ich. Takto neprežijú… Zase som zabudla, ako sa volá váš pes.“

„Babi, kedysi ste si robili uzol na vreckovke, aby ste si spomenuli na niečo, na čo nesmiete zabudnúť, pamätáte sa?“ spýtala som sa.

„Teraz by som si ho uviazala zbytočne. Uzol by zostal a ja by som celý deň márne rozmýšľala, na čo som si to mala spomenúť,“ smiala sa.

Napadlo mi, že jej ukážem, aké máme skvelé mobilné pripomienkovače, ale vzápätí som ten nápad zavrhla.

viac o knihe Momenty zo života vydatej ženy…