Tešilo ma, že mi chce otvoriť svety, ku ktorým som sa dovtedy iba prácne predierala. Prešli sme sa po parku okolo zámku. Stromy práve rozkvitali do májových farieb a v jazere plávali kačice a pestrofarebné káčery. Hoci bolo v parku veľmi príjemne, navrhla som Sáre, aby sme sa presunuli do blízkeho lesoparku, ktorý patrí ku kaštieľu v Budmericiach. Páčilo sa mi, že je menej civilizovaný, rozľahlejší, a predpokladala som, že tam nikoho nestretneme.
Keď sme vošli do areálu kaštieľa, pýtala sa, kde máme turistov a prečo takéto pekné miesta pred svetom tajíme.
„Snáď nám sem nebudú chodiť cudzinci! My si naše pamiatky pred kadejakými návštevami svedomito strážime,“ povedala som a čakala som, že pochopí moju iróniu.
Možno ju aj pochopila, ale bola taká rozčarovaná, že na mňa iba krátko pozrela a prikývla.
„Ide vám to veľmi dobre,“ usmiala sa napokon a roztiahla paže, čím pridala téme na teatrálnosti. „Naozaj tu nik nie je. Vaša stratégia je dokonalá!“ smiali sme sa.
Vysvetlila som jej, že sme v nádvorí pamiatky, ktorá slúži pre neverejné účely, ale vedela som, kam mieri. Viaceré naše pamätihodnosti by pokojne zvládli oveľa vyššiu návštevnosť, než majú. Plánovala som, že ju v ten deň vezmem ešte na Smolenický zámok a ukážem jej malú kaplnku pri Občasnom vodopáde, ktorý sa tak volá práve preto, lebo v ňom voda tečie len občas, hlavne na jar. Povedala som jej to. Chvíľu na mňa pozerala, akoby nad niečím rozmýšľala, tak som rozprávala ďalej.
„Chcela som vám ukázať aj pozostatkypravekého hradiska, v ktorom kedysi bývali kanibali, poznám tam miesto, odkiaľ je veľmi pekný výhľad.“
„Je tu nádherne. Aj keby ste ma dnes už nikam nevzali, som absolútne spokojná. Je mi tu dobre. Posledný týždeň som veľa cestovala, mali sme priveľa mentorských tréningov a nekonečných workshopov. Celé dni som trávila mimo prírody. Netušíte, ako ste ulahodili mojej duši,“ povedala a očami hladila všetko živé okolo seba. „Milujem lesy a parky. Prosím, sadnime si tu niekam do trávy a už nikam necestujme.“
„Ako chcete,“ zastavila som sa.
Úplne som jej rozumela, a tak som sa svojich plánov rýchlo vzdala.
„Tiež to tu milujem,“ povedala som spriaznene.
Zopäla dlane a pozrela sa na oblohu, aby sa poďakovala nebesiam.
„Neviem, prečo si o mne všetci myslia, že ma zaujmú nekonečnými návštevami mestských múzeí a kostolov, výkladmi fundovaných sprievodcov o histórii panovníkov, ktorých mená si na druhý deň už nebudem pamätať. Toto tu je to, čo mi robí dobre na duši,“ ukázala rukou na zeleň okolo nás.
„Viem, že je to nezdvorilé, ak nechcete, neodpovedajte.“
„Chcete sa spýtať na môj vek, či koľko som mala milencov?“
Rozosmiala ma.
„Odkiaľ ste to vedeli?“ doberala som si ju.
„Juliet, si taká krásne mladá a navyše neskazene naivná, že ti na jednej strane závidím a na druhej strane by som ti najradšej dala zopár rád do života,“ prešla náhle do tykania. „Mám päťdesiatdva. To ma podľa všetkého oprávňuje navrhnúť ti tykanie, však?“
„Čože?“ tipovala som jej aspoň o desať rokov menej. „Nemôžete mať päťdesiatdva.“ Vzápätí som sa opravila, aj keď mi zmena konverzačného módu na tykanie nešla tak rýchlo, ako by sa očakávalo.
„Môžeš v mojom veku vyzerať ešte lepšie,“ odvetila láskavým tónom, akým sa v detstve zvykla so mnou rozprávať moja mama.
