Vôbec neviem, kedy to bolo, ale z nášho rozhovoru si pamätám všetko. Keď bola Sára na Slovensku, trávievali sme spolu veľa času v prírode. Bolo to jedno z tých našich stretnutí, kedy pracovne pricestovala a ja som ju vodila po krajine. Našu dohodu sme napĺňali s plnou vážnosťou. Ona ma trénovala a ja som hľadala miesto pre jej penzión.
Boli sme vtedy na prechádzke vo Vydrovskom skanzene v Čiernom Balogu. Rozprávala o svojom súkromí, o sebe a o svojom mužovi Bradovi. Čím viac toho o sebe prezrádzala, tým viac ma prekvapovalo, čo sa dozvedám. Mala som sklon ľutovať ju, ale neurobila som to, lebo vycítila môj úmysel a zastavila ma.
Rozprávala o ich príbehu, ako sa zoznámili a zamilovali jeden do druhého, ako sa vzali, o krízach, ktorými prechádzali, ako ich zvládala, ako dúfala, že sa nebudú opakovať alebo sa zmiernia.
„Zmiernili sa, ale možno aj preto, že som sa prispôsobila. Prispôsobujeme sa, lebo nás otupujú okolnosti, alebo to robíme z lásky k blížnym? Ktovie. Milujem svojho muža a viem, že už žiadneho iného by som nebola schopná milovať tak ako jeho. Ak sa náhodou mýlim, som presvedčená, že nikomu nechcem dať viac lásky, ako som dala jemu. Ranila by som ho tým viac ako seba. Neviem, či ma chápeš, ale napriek všetkému, čo sa medzi nami stalo, je pre mňa najbližšie k ideálu muža a nemám silu ani túžbu svoj postoj meniť. Riešim náš vzťah po svojom. Najznesiteľnejšie, ako to dokážem.“
„Ako?“ Moja zvedavosť bola rýchlejšia než moja slušnosť.
„Naozaj to chceš vedieť?“ spýtala sa a až vtedy som si naozaj uvedomila, že sa dostávame k akémusi tajomstvu.
Prikývla som.
Pozrela na mňa, no kráčala ďalej a nič nehovorila.
„No tak!“ vyzvala som ju, lebo sa mi zdalo, že uvažuje o odpovedi príliš dlho.
Zatvárila sa záhadne previnilo. Nevedela som, či váha alebo zvažuje.
„Teraz ma necháš hádať alebo…?“
„Nie, len rozmýšľam, ako ti to vhodne povedať,“ prerušila moju otázku a zazdalo sa mi, že sa začervenala. „Nehovorí sa mi to ľahko, ale ak sa konečne niekomu nezdôverím, asi puknem,“ odsypávala svoj dlhý predslov. „S Bradom máme príliš veľa spoločných priateľov. Nemám to komu povedať.“
Áno, hanbila sa. Vnímala som jej pocity tak intenzívne, že sa ma z jej ďalšieho odhaľovania pochytila tréma.
„Mne môžeš,“ povedala som najvážnejšie, ako som vedela, no cítila som, že mi srdce začína tĺcť hlasnejšie než obvykle a začala som mať obavy, či mi o sebe neprezradí čosi, čo nebudem vedieť prijať.
Naučila som sa nikoho neodsudzovať, neriešiť životy druhých a hlavne nemoralizovať, ale Sáru som mala pomaly na piedestáli a nevedela som, čo so svojím vzorom spravím, keď sa dozviem niečo naozaj šokujúce. Dokážem ju prijať takú, aká je naozaj, alebo ju vymením za iný vzor? ,Načo sú mi vlastne vzory?‘ pýtala som sa sama seba.
Môj vnútorný hlas ma prekrikoval a v snahe utíšiť ten nápor som sa začala červenať aj ja.
„Mám milenku,“ prerušila moje myšlienky.
„Milenku?“ hľadela som na ňu šokovaná.
Potrebovala som chvíľu na prijatie tejto „novej“ situácie, ale začala som pociťovať neskutočnú úľavu.
Zvláštne, ale jej milenka mi neprekážala.
„Nečakám, že to pochopíš, len ma, prosím, rešpektuj. Musela by som ti povedať príliš veľa detailov, aby… Aj keď si sa mi za krátky čas stala veľmi blízkou osobou, nechcem o nich hovoriť. Chcela som len, aby si si ma neidealizovala,“ povedala a hoci mala v očiach smútok, cítila som, že sa jej tiež uľavilo.
