Keď budem staršia, chcem vyzerať minimálne tak dobre ako ona, napadlo mi a v tej chvíli som sa v mysli vrátila k obrazu ženy zo svojho sna. Nemohla som sa na Sáru pozerať, ako by som si priala, lebo šoférovanie si žiadalo moju pozornosť. Ale vedela som, že v ten deň bude ešte mnoho príležitostí, ktoré mi umožnia prezrieť si jej tvár zblízka.
„Kde vlastne bývate?“ spýtala som sa, keď sme opúšťali bratislavský obchvat a blížili sa k Malým Karpatom.
„Neďaleko Dublinu, ale odkedy nám deti vyrástli, častejšie sme v našich penziónoch na vidieku. Milujeme to tam. Boli ste v Írsku?“
„Ešte nie, ale plánujem to čoskoro napraviť.“
„Pre vašu prácu by to bola motivačná cesta,“ povedala nadšene.
„Kde všade máte penzióny?“ spýtala som sa zvedavo.
„Jeden spravuje naša staršia dcéra pri Barcelone a ostatné sú v Írsku. Niektoré sme prednedávnom dali do prenájmu, ale dva naše najobľúbenejšie stále spravujeme s manželom. Sú to jeho srdcovky. Rozmýšľali sme, že kúpime dom niekde pri mori v Chorvátsku, ale na miesta, ktoré sa nám najviac páčia, by ľudia museli ešte dosť dlho cestovať autom. To nás trochu odrádza.“
„Ale veď aj u nás je pekne.“
„Ja viem,“ usmiala sa a chvíľu mlčala. „Juliet, vy sa nezapriete,“ uťahovala si zo mňa, no potom stíchla.
Pridala som sa k jej tichu, lebo som cítila, že zvažuje, čo ešte povedať, ale napokon som ho prerušila.
„Viem si predstaviť titulok: Írska majiteľka siete penziónov v západnej Európe otvára nový penzión na Slovensku!“
„To čo vám napadlo?“ spýtala sa prekvapene.
„Naše médiá často píšu o zahraničných majiteľoch zaujímavých penziónov na Slovensku.“
„Ale veď za to sa predsa dosť platí, nie?“
„Pokiaľ ide o zahraničných majiteľov, tak pre nich platia u nás často úplne iné pravidlá,“ povedala som ironicky.
„Zvláštne,“ vyšlo z nej a na moje prekvapenie zostala opäť ticho.
„My sme zvláštna krajina. Veľmi pekná, ale zvláštna.“
