„Žiadny človek nie je hodnotnejší, než si ty sama. Žiadna žena nemá v sebe krajšiu bohyňu, než je tá tvoja. My všetci máme v sebe boha a v prvom rade ho máme v sebe objaviť. Ak aj prijmeš nejaký vzor, neznamená to, že je lepším človekom ako ty sama.“
„Takto mohlo byť myslené posolstvo jedného z desatora – Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. To je nádherná myšlienka!“ žiadalo sa mi skríknuť.
Sára sa spokojne usmiala.
„Moja bohyňa. To sa mi páči!“ pokračovala som.
„Poznáš ju?“
Chcela som odpovedať, ale zastavila ma.
„Počkaj, Juliet, poď za mnou,“ ukázala mi, kadiaľ má v pláne ísť. Odklonili sme sa od náučného chodníka, zrejme pre istotu, aby nás nik nerušil. „Fajn,“ uznala, keď našla vhodné miesto. „Ukážem ti čosi, čo mi veľmi pomáha. Chceš?“
„Iste! Preto som išla za tebou,“ okomentovala som jej otázku.
„Opri sa o tento strom a privri oči,“ pokračovala sústredene. „Len dýchaj a predstavuj si svoje svetlo. Svoj dar, svoje božstvo, svoju bohyňu.“
Mala som problém sústrediť sa v jej prítomnosti iba na seba. Hlavou mi lietali rôzne myšlienky, ktoré vyplývali z nášho rozhovoru o jej intímnom živote. Navyše, kým bola pri mne v tesnej blízkosti, uvedomovala som si jej sexualitu, čo ma ešte viac rozptyľovalo.
„Juliet, vnímaj svoju bohyňu, nie moju,“ rozosmiala sa.
Nevydržala som to, otvorila som oči a zahanbene som sa na ňu usmiala, lebo to bol najlepší spôsob, ako priznať svoje myšlienky.
„Vidíš mi do hlavy. Cítiš moje pocity. Ako to robíš?“ spýtala som sa napokon.
„Neboj, neublížim ti. Ver mi,“ odvetila láskavo.
Usmievala sa nielen perami, ale aj očami.
Bola som presvedčená, že keby som bola orientovaná na ženy, zamilovala by som sa do nej. Na okamih som zaváhala, ako to so mnou je, ale rýchlo som otázky zahnala, lebo na hľadanie odpovedí nebol priestor ani čas.
„Skúsme to inak. Zvládneš to,“ navrhla a ja som sa oprela o strom. „Privrieme oči. Zhlboka sa nadýchneme a ak teda chceš, pozrieme sa na moju bohyňu.“
Niekoľkokrát sme sa zhlboka nadýchli, ale mlčali sme.
„Najlepšie ju vnímam cez svoju ženskosť. Cez svoje lono,“ povedala s absolútnou vážnosťou. „Keď vdychujem a prijímam ten dar, ktorý mi cez ňu prechádza, cítim svoju silu. Svoju kreativitu a krásu. Energiu, ktorú nechám rozplynúť po všetkých bunkách svojho tela. Vdychujem. Prijímam. A ďakujem.“ Nakrátko sa odmlčala, akoby sa uzamkla v sebe samej. „Teraz ty, Juliet. Máš krásnu energiu. Vdychuj ju skrze svoju koreňovú čakru a prijmi ju do všetkých buniek svojej ženskosti. Cítiš ju?“
„Áno.“ Naozaj som cítila vlnu energetického toku, ktorá prešla vnútrom môjho lona.
Vnímala som jeho silu. Bol to nádherný pocit.
„Ešte raz sa nadýchni a zotrvaj v tom pocite. Cítiš tú lásku?“
„Áno.“
„Dýchaj,“ povedala potichu. „Vedela by si si do tej lásky ľahnúť?“
„Áno,“ opakovala som ako zhypnotizovaná.
Bolo mi tak veľmi dobre v stave, v ktorom som stála medzi stromami, opretá o ten svoj.
„To je ona. Tvoja bohyňa. Poďakuj jej v myšlienkach za to, že si ju našla. Môžeš ju objať, nechať sa jej láskou prikryť, ale hlavne si ju zamiluj. Je tvoja. A je v tebe, Juliet. Tvoja božskosť.“
Objímala som sa s mojou bohyňou a prijímala jej prítomnosť v mojom živote.
„Chápem, že vo mne bola vždy, ale prečo som o nej nevedela?“ pýtala som sa Sáry, keď sme sa v skanzene vrátili späť na označenú cestu a prechádzali sme popri horárni.
„Neviem, prečo nám ju nepripomínajú už v materských škôlkach. Keď som ju v sebe objavila, stala som sa inou ženou. Pochopila som, že každá z nás má v sebe posolstvo, ktoré môže šíriť ďalej. Len ho najprv potrebuje nájsť a prijať svoju ženskosť ako dar.“
