Babičkin svet je iný. Pomalší.
Chcela som ju odfotiť, predstavovala som si, z ktorého uhla by som spravila najlepší záber, ale nešlo to. Pripadala som si ako podvodník s časom.
Budem si prezerať jej fotografiu a ona tu už nebude…
Radšej by som ju namaľovala. Aj keď neviem maľovať.
Taká je krásna. Ako malé dieťa.
Sedela v kresle, listovala v modlitebnej knižke, ktorú som jej dala do rúk, a zaspala.
Rozplakala som sa.
Kamarátka Peťa mala pravdu. Keď som jej rozprávala o babičke, ako je plná rečí, že už túži odísť na druhý svet, povedala, že kvôli niečomu tu zostáva. „Nie kvôli sebe. Niekoho má možno ovplyvniť.“
Rozmýšľala som koho…
Všetko, čo povie, päťkrát zopakuje. A potom zasa.
„Tie astry musíš rozsadiť, takto pokope budú mrzké… Aký je zlatý tento váš pes. Zase som zabudla, ako sa volá. Alex? Aha. …Vieš, prečo vrtí pes chvostom? Lebo chvost nevrtí psom… Tie astry treba presadiť. Najprv ich treba poriadne poliať, aby mali okolo mäkkú pôdu. Potom vykopeš jamku a rozsadíš ich. Takto neprežijú… Zase som zabudla, ako sa volá váš pes.“ „Babi, kedysi ste si robili uzol na vreckovke, aby ste si spomenuli na niečo, na čo nesmiete zabudnúť, pamätáte sa?“ spýtala som sa.
„Teraz by som si ho uviazala zbytočne. Uzol by zostal a ja by som celý deň márne rozmýšľala, na čo som si to mala spomenúť,“ smiala sa.
Napadlo mi, že jej ukážem, aké máme skvelé mobilné pripomienkovače, ale vzápätí som ten nápad zavrhla.
„Babi, chcete, aby som vám čítala?“
„Áno, čítaj,“ povedala a umožnila mi tak opätovať spoznávanie nových literárnych príbehov. Keď som bola malá, rozprávala mi krásne rozprávky. Vždy si na ne našla čas. Hoci som čítala, mysľou som bola v dávnych spomienkach.
Zaspávala. Keď som si bola istá, že spí, prestala som čítať a zasa som sa na ňu zadívala.
„Gabika, ako to bolo ďalej?“ zobudila sa z krátkeho spánku a vytrhla ma z mojich myšlienok.
„Neviem, babi,“ usmiala som sa a pokračovala v čítaní príbehu z babičkinej knižky.
Po chvíli opäť zaspala. Chcela som ju objať a pošepnúť, nech si dobre pospí. Zasa sa prebudila a začala rozprávať o tom, ako ju už takýto dlhý život unavuje, telo neposlúcha… „Už takmer všetci moji súrodenci zomreli,“ povedala smutne.
Bolo ich osem. Jej dvojča zomrelo prvé, stratilo sa vo vojne.
„Daniel bol dobrý brat, on sa nikdy nebil.“
Napadlo mi, že možno preto, lebo boli spolu v maminom lone.
„A ujo Gejza?“
„Áno, ten sa veľmi bil,“ spomínala na svoje detské časy.
Rozprávala ešte o sestre, ktorá bola o trinásť rokov staršia. Detstvo už spolu netrávili, lebo sestra u kohosi slúžila.
„Tá vaša sestra,“ spomínala som s babkou, „ona veľmi hrešila. Pamätám sa, ako veľmi hrešila. Vymýšľala si neuveriteľné kombinácie nadávok.“
Rozosmiala sa a uviedla zopár príkladov, čo zasa rozosmialo mňa, lebo babka predo mnou nikdy nenadávala a navyše bola celý život veľmi pobožná. Predstavila som si aj jej dávno zosnulú sestru. Veľmi sa na seba podobali, ale iba vzhľadom. Slovná zásoba tety Órzsi sa od babkinej nesmierne odlišovala. Ten megakontrast ma dojímal už v ranom veku.
Mala som rada tie okamihy, keď sa so mnou babka nerozprávala ako s vnučkou, keď vekový rozdiel nehral rolu a z našich rozhovorov vypadlo poučovanie.
My raz budeme všetci veľmi múdri, keď budeme starí. Teda, ak sa dožijeme staroby…
Niekedy za ňou prídem a rozprávame sa o banalitách. Na chvíľu precitne, rozplače sa a po chvíli sa zasmeje.
Taký je pomalý babičkin svet…
