Prvá časť

Čakali sme návštevu. Urobila som obložené misy, ale nič sladké sme doma nemali. Cítila som potrebu uspokojiť svoje kreatívne chúťky, a tak som po veľmi dlhom čase upiekla bábovku. Ignorovala som recept, pretože nemám rada nemenné a neformovateľné jedlá. Ich príprava ma nenapĺňa pocitom tvorivosti. Z lásky ku kakau som ho prisypala asi viac, ako sa má, a iné prísady som prehliadla. Návody s opisom ,,trochu soli a trochu cukru“ neberiem vážne. Výsledok považujem za neutralizáciu prímesí, veď prečo chápať všetko striktne. Piekla som v remoske, pretože v tom čase sme bývali v byte a mali sme mizernú rúru. Vďaka unikajúcemu plynu fungovala spoľahlivo ako ničiteľka zraku, ale nie ako spotrebič na pečenie.

Tak som teda napiekla. Bábovka plná kakaa vyzerala vďaka svojej čokoštruktúre presne podľa môjho gusta, ale netradične. Do kuchyne vbehla jedna z našich dcér a spýtala sa, čo je to za hrubú palacinku.

„Aká palacinka? Veď to je bábovka!“ tvrdila som svoje.

Po chvíli som uznala, že napriek dlhému obdobiu, ktoré uplynulo od poslednej bábovky upečenej v našej kuchyni, si spomínam, že bábovka má mať iný tvar. No a čo, je trochu nízka, ale inak jej nič nie je. Naliala som na ňu puding a šľahačku, nech je trochu vyššia, a takto vyzdobená trónila na kuchynskej linke.

Popoludní k nám prišiel brat so svojou rodinou. Rozprávali sme sa a po chvíli sa spýtal, čo je to na kuchynskej linke. Staršia dcéra Niki, poučená aj presvedčená o premenlivosti jedál z mojej kuchyne, pohotovo odpovedala, že bábovka.

„Hento? Bábovka?“ všetkým bolo akosi do smiechu.

„Veď ochutnajte,“ ponúkla som svoj výtvor.

Odmietli a smiali sa, že radšej nie.

No dobre, všetci sa síce pobavili, ale bábovku neochutnal nik. Som praktická a vynaliezavá žena, tak ju hádam nevyhodím! Večer som ju dala do chladničky a na druhý deň popoludní som navrhla dcére, že urobíme kokosové guľky. Namiesto rumu som pridala Karpatské brandy a namiesto kokosu, ktorý sme doma nemali, navrhla Niki mleté orechy. Ale ani tie sme nemali. Napadlo mi, že guľky z bábovkového cesta obalíme v strúhanke. Deti so mnou tvarovali guľky a ja som ich obaľovala v strúhanke. A bolo. Mali sme ich toľko, že Niki sa rozhodla vziať z nich zopár na druhý deň do školy.

„Mami, je to také čudné… Chuťovo,“ povedala, keď ochutnala jednu guľku.

„Ukáž,“ ochutnala som. „No, trošku slané, ale dá sa, nie?“

„No… Neviem, asi ich predsa do školy nevezmem. Radšej…“

„Čo blázniš, čo s toľkými kokosovými či strúhankovými guľkami?… Hí! Vieš čo?! Mám nápad! Pekne ich naaranžujeme ocinovi, on nevie, čím sú dorábané, vyjadrí sa a uvidíme.“

„Keď myslíš,“ chichúňala sa Niki.

Náš tatino prišiel domov a tváril sa prekvapene, že sa už druhý deň pokúšam o ,,kúsok“ z cukrárskej dielne. Možno sa na chvíľu aj potešil, že i u nás doma budeme mávať častejšie napečené.

Ochutnal. Netrpezlivo sme čakali na jeho názor.

„Mami, vieš čo?“ Chvíľu mlčal, akoby zvažoval čo najtaktnejšie slová. „Radšej už nepeč.“

„Veď nie sú také zlé!“ obhajovala som svoje dielo.

Pri pohľade naňho som však veľmi rýchlo pochopila, že ani pri všetkej jeho láske ma nepodporí…

Zdalo by sa, že niet čo dodať.

Príbeh však pokračuje.

Bábovka (správna gazdiná sa nevzdáva)

Druhá časť

Guľky som nevyhodila! Mali predsa už svoju históriu. Dala som ich na ďalšiu noc do chladničky.

Na druhý deň som sa mala večer stretnúť s kamarátkami. Keď mi pečenie nie je súdené, rozlúčim sa s ním aspoň v svojskom štýle. Nech sa baby pobavia. Zobrala som so sebou asi desať guliek z bábovkového cesta ochuteného Karpatským brandy špeciálom a obalených v strúhanke s mierne slanou príchuťou. Keď bude zábava v plnom prúde, vytiahnem ich zo svojho batoha a budem sledovať výraz na ich tvárach.

Po večeri prišiel môj čas.

„Baby, priniesla som vám ochutnať moje guľky.“

Prekvapené, že som piekla, ochutnávali jedna po druhej. Čakala som, že ma od smiechu roztrhne, keď uvidím ich tváre pri ochutnávaní môjho cukrárenského čuda.

Ale nič!

„No, Gabi, sú výborné,“ pochválila prvá Judka. „Také som doteraz nejedla. Ešte máš?“

„Naozaj ti chutia?“ spýtala som sa prekvapene a prestala som sa smiať. Nik sa totiž nesmial.

„Naozaj, ako si ich robila?“

„Tak to mi fakt neuveríš!!!“

Všetky sa zjedli.

Keď som prišla domov, ochutnala som strúhankové guľky, ktoré ostali v chladničke. Zvláštne, ale naozaj boli dobré. Asi sa všetky tie prísady vhodne premiešali.

Zdá sa, že odležané chutia lepšie…

K pečeniu som sa niekoľko rokov nevrátila. Prenechala som varešku ,,na sladké“ svojej staršej dcére. Tej to ide perfektne. Nevymýšľa. Drží sa pokynov z receptu a nemusí čakať, kým jej bábovka preleží dva-tri dni v chladničke s pudingom, šľahačkou, strúhankou… Jej bábovka sa zje ešte v prvý večer. Vyzerá ako bábovka aj chutí ako bábovka!

P. S. po rokoch: Naozaj nemá význam držať sa predsudkov. Aj moje ,,nikdy“ sa zmenilo. Presťahovali sme sa do domu, kúpili sme teplovzdušnú rúru a pečiem štrúdľu ako pravá gazdiná! Ale do bábovky sa nepúšťam. Zatiaľ. I keď jeden nikdy nevie…